Pocta Juraji Bartuszovi

Časovo limitované gestá Juraja Bartusza

Na slovenskej výtvarnej scéne nie je veľa umeleckých osobností, ktorých tvorba by sa vymykala jednoznačnému hodnoteniu a kategorizovaniu tak výrazne, ako je to práve v prípade Juraja Bartusza (1933). Konštruktivizmus, minimalizmus, koncept, akcia iba zovšeobecňujúco pomenúvajú vývojovú líniu jeho mnohovrstevnatej tvorby. Vystihujú ju skôr pojmy ako sú priestor, čas, dynamika, náhoda, sústredenie, energia, pohyb, gesto, rituál, prelínanie objektívneho - subjektívneho, vedeckého, konštruktívneho – mýtického, archetypálneho, ktoré sú zhmotnením autorových smerovaní v ich univerzálnych i individualizovaných podobách. Ako umelecká osobnosť vstupuje Bartusz na československú výtvarnú scénu začiatkom 60. rokov 20. storočia, po skončení štúdia sochárstva na pražskej Akadémii výtvarných umení v roku 1961. Na výtvarnej scéne teda pôsobí nepretržite už viac ako štyridsaťpäť rokov bez toho, aby jeho tvorba zaznamenala náznaky stagnácie či vyčerpania. Naopak, je v nej prítomná neustála schopnosť umelca reflektovať a jasne formulovať svoje nielen umelecké, ale aj ľudské postoje k aktuálnym problémom a traumám našej doby v ich politickom, historickom, etickom či ekologickom rozmere. Juraj Bartusz, od návratu zo štúdií s prestávkou porevolučného pedagogického pôsobenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, (ktorú v roku 1999 zamenil za košickú Fakultu umení ako jej zakladajúci pedagóg), celý život pôsobí v Košiciach, meste so silnou umeleckou tradíciou. Jeho meno je možné priradiť ku solitérnym a región ďaleko presahujúcim umeleckým osobnostiam tohto mesta, akými sú Anton Jasusch, Imro Weiner-Kráľ, Július Jakoby, Ján Mathé či Mária Bartuszová.

Juraj Bartusz presiahol sochárske východisko svojej tvorby, sochárske prístupy a stratégie sú však v jej rozmanitých polohách zrejmé. Rané obdobie, kedy bol členom Klubu konkretistov, charakterizuje príklon ku konštruktivizmu a minimalizmu. Ako jeden z prvých autorov na Slovensku zapojil koncom 60. rokov počítač do tvorby svojich časopriestorových plastík, pracujúcich s prvkom náhody. Zároveň sa jeho tvorba výrazne profiluje prostredníctvom média akcie, reflektujúcej neslobodné politické pomery minulého režimu, v ktorej je Bartusz často i hlavným aktérom (Úradné potvrdenie, 1970; Tak a choď, 1974), inštalácie (Noemova archa v zatmení, 1991), environmentu (Pretrvávanie, 1989) a videa (Holenie starého filozofa, 1996). Pred polovicou 80. rokov, v roku 1984 začína pracovať na otvorenej téme časovo limitovaných malieb. Za vopred stanovený, odpočítavaný časový limit jednej až niekoľkých desiatok sekúnd, vzniká maximálnym sústredením energie autora zhutnený gestický záznam, automatická maľba, kaligrafický znak bez akýchkoľvek estetizujúcich zámerov a ďalších korekcií. Predchádza im cyklus tehiel hodených do tuhnúcej sadry (od roku 1982), zaznamenávajúcich časový moment tuhnutia v jeho trojrozmernej dimenzii. Do tvorby vťahuje prvok vlastnej telesnosti a akcie (niektoré z akcií realizuje priamo na vernisážach výstav). Časová determinanta podmieňuje krajné hranice totálneho fyzického i psychického vyčerpania. Spontánne gestické zásahy neskôr, v 90. rokoch prekrýva v sérii stíšených gest, ktorých energiu vedomým gestom tlmí, upokojuje bielou vrstvou spomaleného, stíšeného, najčastejšie geometrického vyvažujúceho znaku.

Gestá, znaky a nimi tlmočené posolstvá tvorby Juraja Bartusza sú formou meditácie či rituálu. Sú stále otvoreným procesom na ceste tvorivosti, ktorá sa neuzatvára do kruhu už dosiahnutého, ale ostáva stále otvorená voči novým podnetom, výzvam a presahom.

Daniela Čarná